Od najväčšej jadrovej havárie v dejinách ľudstva uplynuli štyri desaťročia. Za výbuchom černobyľskej elektrárne bol nie jeden, ale hneď niekoľko dôvodov. Od zle navrhnutého reaktora, cez porušovanie predpisov, až po strach hovoriť v komunistickom režime o problémoch.
Na následky rádioaktivity zomreli desiatky tisíc ľudí. Teraz je oblasť opäť výbušným regiónom, ohrozujú ju ruské nálety, dron dokonca trafil aj sarkofág reaktoru.
Cesta môže trvať hodiny
Černobyľ síce nie je od Kyjeva ďaleko a na ukrajinské pomery už vôbec nie, sotva 130 kilometrov, no napriek tomu cesta k elektrárni, presnejšie do vylúčenej uzavretej zóny, v centre ktorej je elektráreň, môže trvať hodiny.
Mierime na sever k bieloruskej hranici, spomalíme na ako-tak opravenom moste, ktorý Ukrajinci odstrelili, aby sťažili postup ruských okupantov pred rokmi, pridáme, keď ideme okolo zatopených polí a lesov, na tie sa zase vyliala priehrada, no z rovnakého dôvodu.
Agresori sa našťastie po piatich týždňoch stiahli, ale bunkre, zákopy, či kontrolné stanovištia zostali. Práve čas strávený na nich zaberie viac času ako samotná cesta.
Cestou po Černobyľe sprevádza redaktorku Slovenského rozhlasu Annu Síposovú sprievodkyňa Olena, ktorá presne vie na akom stanovisku ukázať pasy, kde špeciálne priepustky alebo kde sa zase kontroluje auto.
„Černobyľská zóna je uzavretá. Predtým sa sem dalo chodiť na povolenie aj so špecializovanými cestovnými kanceláriami, teraz však môžu už len experti, vedci, politici, bezpečnostné zložky alebo novinári, ktorí dostanú povolenie. Iní nemôžu,“ hovorí Olena.
My povolenie máme, no ani to nás neochráni pred čakaním pred rampou na ceste z blata uprostred lesa. Vojak odíde s našimi pasmi a priepustkami do búdky, ktorá má dokonca dymiaci sa komín, a potom čakáme a čakáme. Po polhodine príde ďalší, zrejme veliteľ, ktorý nás nakoniec púšťa ďalej.
Vypočujte si reportáž Anny Síposovej zo Štúdia svet o ceste do uzavretej černobyľskej zóny:
Vstup do elektrárne
V diaľke vidieť sarkofág, pod ktorým je pochovaný reaktor číslo štyri. Roztrhol sa zvnútra. Celý výbuch trval len sekundy, následky však desaťročia a ďalšie ešte budú. O chvíľu sa dozvieme viac. Teraz len to, že sarkofág sa nesmie fotiť ani filmovať.
Prichádzame k elektrárni, kde merajú rádioaktivitu a udržujú kryt, na ktorý mimochodom zaútočil vlani ruský dron.
Anastázia, drobná štyridsiatnička, ktorá nás po elektrárni sprevádza, vysvetľuje: „Černobyľská elektráreň, jej reaktory sú vypnuté. Reaktor číslo tri bol odstavený v roku 2000. Elektrinu neprodukuje, je však súčasťou ukrajinskej siete, inak by sme nemohli zaistiť bezpečnosť.“
Bezpečnosť pri vstupe zachovávame aj my. Ak sa predtým zdalo, že tých kontrol je príliš, teraz ešte len prídu. Najskôr prichádzame k okienku, kde vojak skontroluje pas a povolenie, podá nám kartičku s číslom, potom sa s ňou pípneme na turnikete, prechod ale ešte musí odobriť kódom Anastázia, každému osobitne.
O desať metrov je už ďalší vojak, ktorý nás opäť kontroluje a prechádzame i cez skener, či nemáme zbraň a sadáme si do kresla k Oľge.
„Teraz vám na ňom zmeriame vaše parametre, či ste nepriniesli kontamináciu, a dáme vám aj osobný dozimeter, ktorý bude počítať dávku rádioaktivity, ktorá vás zasiahne počas celej návštevy,“ hovorí Oľga.
Mierime do šatne, obliekame si dvoje nohavíc, ponožky, špeciálne topánky, tričko i hrubú košeľu, šatku, ktorá kryje pred rádioaktivitou hlavu i helmu.
Ešte chvíľu rozmýšľam, čo už také mi môže padnúť na hlavu, aby som sa o pár minút takto tresla o nízky strop, a len vďaka prilbe som neprišla o návštevu černobyľskej elektrárne a nevymenila ju za návštevu u chirurga. Ešte si dávame takzvaný „vaťák“ – hrubý modrý vatový kabát. Na chodbách je totiž sotva pár stupňov.
Anastázia nám už po niekoľkýkrát zopakuje, aby sme nič nekládli na zem a nič nechytali, a ak predsa len zabudneme, nech to oznámime.
Povestný gombík
O pár sekúnd jej už oznamujeme, či si môžeme chytiť, presnejšie stlačiť, gombík. Vchádzame totiž do riadiacej miestnosti, kde je povestné tlačidlo, ktoré spojilo všetky zlé rozhodnutia do jednej katastrofy. Pôsobí ako múzeum zastaveného času. Operátor Vadim opisuje:
„Práve tu sedeli v ten osudný deň Aleksandr Akimov, Leonid Toptunov, Anatolij Ďatlov a Viktor Proskuryakov. Prví dvaja zomreli hneď po výbuchu, posledný žil, ale bol veľmi chorý. Ďatlov zomrel v 90-tych rokoch po prepustení z väzenia, tiež na následky ožiarenia.“
Prechádzame sa po veľkej, tmavej miestnosti bez okien. Je osvetlená slabými žiarivkami, steny pokryté stovkami ovládacích panelov, tlačidiel a analógových ukazovateľov s ručičkami.
„Jeden človek, ktorý tu pracoval musel sledovať 800 operácií naraz. Už len z toho vidieť, že to bola extrémne náročná práca a aj preto bolo toto jediné miesto vnútri elektrárne, kde sa mohlo fajčiť. Nemali čas chodiť von, museli neustále sledovať reaktor,“ opisuje sprievodca Artur.
4×
Núdzové tlačidlo malo reaktor zastaviť, ale kvôli konštrukcii systému situáciu ešte zhoršilo a viedlo k výbuchu. Nedá mi nestlačiť ho. Samozrejme až po tom, ako mi to Anastázia odobrí a Artur vysvetlí.
„V tú noc chceli otestovať, či turbína po odstavení reaktora ešte dodá energiu pre čerpadlá, kým nabehnú záložné systémy. Reaktor bežal v nestabilnom režime a voda prúdila do jeho jadra. Aj po jeho zastavení sa turbína ešte otáčala rýchlosťou tritisíc otáčok za minútu, takže situácia sa spočiatku zdala pod kontrolou,“ vysvetľuje Artur.
„Reaktor mal však konštrukčné chyby a namiesto zastavenia došlo k prudkému nárastu výkonu a prehriatiu. Potom operátor stlačil tlačidlo – po dvoch sekundách nastal prvý výbuch a po siedmich sekundách druhý,“ dodáva.
Ideológia Sovietskeho zväzu
Zvaľovať všetko na tlačidlo by však nebolo fér.
„V prvom rade to bolo kvôli ideológii Sovietskeho zväzu. Vláda nemohla priznať chyby ani ukázať, najmä zahraničiu, že má problémy. Reaktor nebol dostatočne otestovaný, a to bol jeden z hlavných dôvodov katastrofy,“ hovorí Artur.
„Do ovzdušia sa uvoľnilo veľké množstvo rádioaktívnych látok. Tisíce ľudí museli evakuovať, mnohí pracovníci a hasiči dostali smrteľné dávky žiarenia. Ten zvýšil výskyt rakoviny a okolie elektrárne zostalo neobývateľné dodnes,“ dodáva.
Smer sarkofág
Z miestnosti vychádzame a mierime do sarkofágu, kde je pochovaný reaktor číslo štyri. No ani pod ním nie je bezpečný.
„Černobyľská elektráreň bola prvým jadrovým objektom v histórii, ktorý bol obsadený a následne oslobodený. Záporožská elektráreň je druhým takým prípadom, niečo také sa v dejinách ešte nestalo. Ttá je však stále pod okupáciou agresorov,“ vysvetľuje Artur.
„Ruský terorizmus nemá hranice. Unášajú deti, zabíjajú civilistov, a to isté vidíme aj pri jadrových elektrárňach. Obsadzujú ich a tvrdia, že sú ich,“ dodáva.
Medzitým vchádzame do sarkofágu, kde sa predo mnou tiež otvorí scéna, ktorá patrí skôr do filmov o ponurej budúcnosti. Po výbuchu sa palivo, grafit, aj kovové časti roztavili a vytvorili nepravidelné, stuhnuté masy pripomínajúce lávu. Temné podzemie, kde čas akoby zamrzol v okamihu katastrofy.
Z roztavených tvarov vystupujú zvláštne, takmer sochárske útvary. Nič tu nepôsobí ľudsky. Ohromná konštrukcia vyzerá ako z hviezdnych vojen. Na planéte, ktorá to má spočítané. Mne počíta čas dozimeter na krku. Môžeme byť pri ňom len pár minút, aby sme nemali následky. V skutočnosti sa tu však čas nepočíta hodinami, ale polčasmi rozpadu.
