Stojí na začiatku 25-kilometrovej najdlhšej doliny na Slovensku. Obec Ľubochňa má bohatú, najmä kúpeľnú históriu. Už v minulosti sem s obľubou chodievala vyššia šľachta a medzi vtedajšie liečebné metódy patrilo aj pílenie dreva.
Obec s niečo vyše tisíc obyvateľmi vás privíta nielen typickou kúpeľnou architektúrou, ale majú tu aj vzácnu a stále funkčnú technickú pamiatku – vodnú elektráreň.
Zachovanej vodnej elektrárni v Ľubochni sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka STVR Lucia Čižmáriková:
„Voda do elektrárne je prevádzaná od vzdúvadla, ktoré sa volá brána, také miestne pomenovanie, približne polkilometrovým prívodným kanálom,“ uviedol nadšenec histórie Stanislav Kameniar.
Pamiatka v Ľubochni redakciu privítala tak, ako sa na elektráreň poháňanú vodou patrí – výdatným dažďom. Jej strojové vybavenie je našťastie pod strechou a veru, je sa načo pozerať.
„Už len to, že funguje s pôvodným strojovým vybavením, stojí tu už viac ako sto rokov, vznikla okolo roku 1904. Turbína je Francisova, ktorá je určená na elektrárne tohto typu, takýchto parametrov. Generátor dodáva okolo tritisíc striedavých voltov,“ opísal Kameniar.
Technické dielo v minulosti dodávalo “šťavu” lesnej železnici. V doline kedysi ťažili drevo a potrebovali ho prepraviť. „Pôvodne po stáročia vodnou cestou splavovaním, a teda na prelome storočí 19. a 20., bola postavená lesná železnica,“ doplnil Kameniar.
Pripomína ju už len pamätník
Keďže súčasne sa Ľubochňa stala kúpeľným mestom, nechceli používať parnú lokomotívu, aby neznečisťovali vzduch a nerušili hostí. Železničku preto napojili na elektrinu a svetlo sveta tak uzrela prvá elektrifikovaná trať v strednej Európe.
Žiaľ, v 60. rokoch 20. storočia zanikla a dnes ju pripomína už len pamätník v strede obce. Spolu s ňou sa život zastavil aj v hydroelektrárni.
„Strojové vybavenie zostalo zachované. A hoci niekoľko rokov chátralo, časom sa ho podarilo obnoviť, dokonca zrekonštruovať tým spôsobom, že dodáva dodnes elektrickú energiu do verejnej siete,“ prezradil Kameniar.
O tom, koľko elektriny vyrobí, vždy rozhodovala príroda. Všetko závisí od množstva vody. Kedysi dokázala táto stará dáma zásobovať okrem železnice aj pílu a verejné osvetlenie v miestnych kúpeľoch.
Práve tie v 19. storočí prispeli k tomu, že kedysi robotnícko-lesnícka osada sa premenila na kúpeľné miesto a letovisko. „Vybudovali sa promenády, nové hotely. Vlastne celý ten dnešný intravilán obce sa rozparceloval, parcely sa rozpredali všetkým záujemcom, ktorí si to mohli dovoliť, čiže, povedzme, takej vyššej strednej triede,“ ozrejmil Kameniar.
Vyrástli štýlové vily
Vyrástli tu štýlové vily s drevenými balkónmi. Noblesu dávnych čias pripomína aj historický kúpeľný Kollárov dom. Dodnes si zachoval viac-menej pôvodný vzhľad.
„Kúpele boli klimatické a studenovodné, tak boli uvádzané v historických dokumentoch. Čiže sa tu liečili skôr ‚mestské choroby‘. Fungovala tu napríklad veľmi zaujímavá terapia prácou. Bola presne pre takých ľudí, ktorí v živote k poctivej práci nepričuchli,“ skonštatoval nadšenec histórie Stanislav Kameniar.
„Ja si to predstavujem tak, že dostali do rúk sekeru alebo podobný nástroj, keďže tu vtedy bolo veľké centrum ťažby a spracovania dreva,“ dodal. Klimatické kúpele neskôr nahradilo špecializované zdravotnícke zariadenie s celoštátnou pôsobnosťou. Genius loci obľúbeného miesta uhorskej šľachty si však Ľubochňa zachovala dodnes.
