Vyštudovaná archeologička Terézia Tomašovičová chcela vedieť, ako sa obliekali naši predkovia. Pustila sa do štúdia a dnes okrem archeologického náčinia zručne narába aj s ihlou a vytvára repliky historických odevov.
„My, archeológovia, nájdeme vždy len nejakú časť. Nájdeme gombík, sponu, nejakú ihlicu alebo nejaký šperk. Ale ako to vyzeralo ako celok? Akej to bolo farby?“ skonštatovala archeologička a autorka rekonštrukcií dobových odevov a šperkov Terézia Tomašovičová.
Ako sa archeologička Terézia dostala k šitiu historických odevov a čo všetko za tým je, priblížil v relácii Slovensko v obrazoch redaktor STVR Michal Slanička:
Vzácne historické odevné artefakty nachádzajú archeológovia v našich končinách zvyčajne v hroboch. Aj zo zvyškov dokážu veľa vyčítať.
„Ja som celý život strašne chcela vidieť výsledok, to, čo je na konci. To znamená, že aj spoluprácou s mnohými ďalšími odborníkmi z iných vedných disciplín som si povedala, že sa chcem dostať k tomu pôvodnému produktu, ako to vyzeralo,“ priblížila Tomašovičová.
Terézia sa preto pustila do študovania nálezov, testamentov či inventárov. Významnou pomôckou sa stali obrazy. Lenže aj maliari radi prikrášľovali realitu, a preto je otázne, do akej miery zodpovedajú skutočnosti.
Snaží sa nebyť kreatívna
Kľúčovým zdrojom sa pre ňu stali historické knihy strihov s nákresmi odevov. Musela sa popasovať s archaickým názvoslovím a starými mierami. V kombinácii všetkých spomínaných prameňov sa napokon pod jej rukami rodí čo najvernejšia predstava o tom, ako sa kedysi obliekali naši predkovia.
„Moja tvorba nie je moja tvorba. Ja sa snažím absolútne nebyť kreatívna. To nie je nejaká moja kolekcia. Malo by to byť čo možno najviac založené na štúdiu reálnych podkladov, aby sme sa čo najviac priblížili tomu, ako odev mohol v skutočnosti vyzerať pred niekoľkými stáročiami,“ poznamenala archeologička.
Archeologička Terézia sa krajčírskemu umeniu učila od skúsených majstrov – krajčírov. Záleží jej na tom, aby bol výsledok čo najautentickejší. Sukňu s obvodom šesť metrov šila deväť mesiacov. Za šijacím strojom ju však neuvidíte. Používa len ihlu a niť. Tak, ako voľakedy.
„Krajčíri boli veľmi žiadaní remeselníci a veľmi záviselo od ich individuálnych schopností. Činnosť bola úzko špecializovaná, to znamená, že krajčír nerobil všetko,“ ozrejmila Tomašovičová.
„Mali sme krajčírov, mali sme vyšívačov perál, napríklad kožušníci, to bolo tiež samostatné remeslo, pozamentéri, gombikári, každý bol združený do nejakého cechu. To znamená, že naozaj každý odborník pridal niečo z toho svojho a tým sa poskladal výsledný produkt,“ dodala.
Estetika prevažovala nad praktickosťou
Nielen výroba odevu si vyžadovala šikovných remeselníkov a istú logistiku. V šľachtických sídlach pôsobilo služobníctvo, ktoré zamestnávala údržba šatstva i samotné komplikované obliekanie.
„Estetická stránka prevažovala nad tou praktickou, mohli by sme to takto povedať. Vy, pokiaľ ste boli aristokrat, vedeli ste, že máte povinnosť reprezentovať. Pravidlá odievania vás, ako príslušníka najvyššej vrstvy, naozaj zaväzovali a nemohli ste si dovoliť ich nerešpektovať,“ vysvetlila Tomašovičová.
„To znamená, že odev mal určitú symbolickú hodnotu, ktorá bola čitateľná pre všetkých ľudí žijúcich v danej spoločnosti. Takže ste nemuseli povedať ešte ani slovo a už niečo o vás prezradil,“ dodala.
Oblečenie z drahých látok zdobené vzácnymi výšivkami malo v minulosti veľkú hodnotu, a preto sa dedilo. Šaty sa v testamentoch odkazovali podobne ako pozemky, šľachtické sídla či šperky.
„Ďalšia generácia to prispôsobila aktuálnym módnym trendom, lebo veď samozrejme, všetci museli ísť s dobou a aj tá doba, aj čas sa menil,“ doplnila Tomašovičová.
Podľa archeologičky sa dedili napríklad svadobné sukne či odevy. „Tie sa z generácie na generáciu našívali, vyšívali, prešívali, vylepšovali atď. Nakoniec sukňa po troch generáciách mohla vyzerať úplne inak ako na začiatku. Pričom to je stále ten istý kus odevu, ktorý naozaj poslúžil matke, dcére a ešte nakoniec aj vnučke,“ priblížila.
Dôležité šperky
Terézia je detailistka. Záleží jej nielen na dokonalej replike historického odevu, ale náležitú pozornosť venuje aj účesom, topánkam a šperkom. Majstrovské diela podčiarkovali postavenie nositeľa.
„Šperky mali reálnu hodnotu, tú naozaj finančnú. Odráža to nielen estetické kvality, ale aj niečo zo symbolizmu. Použité kamene, tvary, jednotlivé motívy, to, ako sa to upína,“ poznamenala Tomašovičová.
Ako uviedla, šperk bol dôležitou súčasťou života, niekedy sa mohol stať aj zásnubným darom. Išlo o cenné predmety, „ktorých hodnota bola v rode nevyčísliteľná“. Tieto dary neskôr dedili celé generácie.
Rekonštrukcie aristokratických odevov a šperkov, ktoré Terézia vyrába so svojím partnerom, dnes obdivujú návštevníci múzejných expozícií na Oravskom hrade, v kaštieľoch v Trebišove, v Galante či v Haliči. Objavujú sa aj na rôznych podujatiach s historickou tematikou.
„Je to obrovské šťastie, spojiť prácu a povolanie so záľubou, poslaním a možno aj trošinku už obsesiou. Mám obrovský rešpekt k tomu, čo vytvárame a musíme to spraviť tak dobre, ako sa len dá,“ uzavrela Tomašovičová.
