Cítil som potrebu očistiť meno môjho priateľa a nezostať len v pozícii sudcu. V relácii Interview :24 to povedal spoluscenárista filmu Otec Dušan Budzak. Bol najlepším priateľom muža, ktorý v roku 2015 zabudol svoju malú dcéru v aute a ona na následky prehriatia zomrela. Išlo o prvý takýto prípad na Slovensku.
„Principiálne ma hnevalo, že sa to vôbec stalo. Nechcem nikoho súdiť, pretože to je ľahké. Na začiatku som ani ja nevedel, čo za tým všetkým môže byť. Moje prvé slová, keď som sa v ten večer stretol so svojím priateľom, boli, že ‚toto si pokazil, Jojo‘. Vtedy som tomu nerozumel,“ uviedol.
Hnevala ho aj „rana osudu“. „Pár dní predtým som s nimi bol, boli u mňa doma. Videl som jednu kompletnú, šťastnú rodinu, ktorá mala všetko, čo potrebuje. Mali lásku a porozumenie,“ dodal Budzak s tým, že lusknutím prstov sa všetko zmenilo a zrútilo.
Ako svedok tejto tragédie, ktorá otriasla celým Slovenskom, sledoval nespravodlivosť a súdenie udalosti bez akýchkoľvek vedomostí. „Von vychádzali len názory a bola to neuveriteľná nespravodlivosť. Cítil som potrebu veľmi razantne očistiť meno svojho priateľa, ktorému sa to stalo, a nezostať len v pozícii sudcu,“ vysvetlil spoluscenárista filmu Otec a autor knihy Môj život s Jojom.
Hoci bol tento prípad dominantný, lebo bol prvý, podobné prípady sa dejú všade vo svete. „Je skoro jedno, či sa to stane na Slovensku alebo v Kalifornii. Stať sa to môže každému. Stalo sa to pediatrovi, zdravotnej sestre, kňazovi, dedkovi, ktorý mal na starosti svoje vnúča, aj starostlivým rodičom,“ skonštatoval.
Nechceli sme žmýkať emócie
Dušan Budzak spolu s režisérkou filmu Terezou Nvotovou stáli pri písaní scenára pred dvoma úlohami. „Pri takýchto filmoch veľa tvorcov vyžmýka emócie z diváka. Robia to, lebo je to pohodlné a lákavé. Dávali sme si na to veľký pozor, aby sme emócie, ktorým sme sa nevyhli, nežmýkali,“ priblížil.
Druhou úlohou bolo vytvoriť univerzálny film, aby bol zrozumiteľný pre divákov po celom svete. „Myslím, že sa nám to podarilo, pretože film získal rad ocenení v Turecku, vo Švajčiarsku, v Benátkach, Štokholme, vo Francúzsku, v Poľsku a naposledy v Palm Springs v Spojených štátoch,“ povedal Dušan Budzak.
Priznal, že ho prekvapilo, ako rovnako reagujú diváci z rôznych krajín na rovnaké pasáže filmu. „Na rovnakých miestach sa zasmiali v Benátkach, Piešťanoch, Bratislave, Prahe, Los Angeles aj New Yorku,“ uviedol.
Rovnako publikum podľa neho vždy reaguje aj na záver filmu. „Najprv zostane hrobové ticho a potom sa spustí potlesk. V Benátkach to bol frenetický potlesk a standing ovation. Najviac sa mi k tomu hodí povedať to, čo o Tereze Nvotovej napísal jeden kritik. Dokázala ukrutnú bolesť pretaviť do umenia,“ doplnil Budzak.
Film je podľa neho pre každého. „V publiku sú mladí ľudia, tínedžeri, ale aj ľudia, ktorí sú už dávno na dôchodku. Môže sa to stať každému a minimálne kvôli uvedomeniu si, aká je naša súčasnosť krehká a ako rýchlo sa môže zmeniť celá vaša životná situácia, tak si myslím, že je to dobré vidieť,“ vysvetlil.
Film totiž podľa neho musí mať rovnako emóciu ako aj benefit. „V tej emócii je plač, smiech a všetko okolo. Benefit je zas nejaká vedomosť. Musíte odísť s tým, že ste sa z filmu niečo naučili. A myslím si, že vo filme Otec to je,“ uzavrel.
