Jeho rodičia boli kulaci, v časoch kolektivizácie prišli o majetok a tým pádom aj o živobytie. Keď štrnganie kľúčov v roku 1989 prinieslo zmenu režimu, rozhodol sa, že založí Múzeum obetí komunizmu.
„Máme tu dva slogany. Jeden hovorí o tom, že obete komunizmu nám pripravili cestu k dnešnej slobode. Bez obetí neviem, či by sme sa prerodili na slobodnú a demokratickú spoločnosť. Svojím utrpením vytvorili kontinuitu medzi normálnym životom, tým nenormálnym a prechodom do toho normálneho obdobia,“ povedal zakladateľ Múzea obetí komunizmu Pavol Hric.
Druhý slogan hovorí o tom, že obete komunizmu našli zmysel života v nevyhnutnom utrpení. Múzeum obetí komunizmu rozpráva príbehy politických väzňov v temnom období našej histórie.
Multimediálna expozícia popisuje jednotlivé obdobia totality, okrem filmov sa tu premietajú aj mená odsúdených.
„Vyrobili sme mapu obetí komunizmu, ktorá je dostupná aj na internete. Máme v nej 104-tisíc mien, ktoré zobrazujeme na mape. Človek si nájde obec alebo mesto, z ktorého pochádza, a môže si tam vyhľadať podľa rôznych kategórií obete z jeho mesta alebo dediny,“ doplnil Pavol Hric.
Obete režimu má každá obec
Interaktívna mapa je skoro celá posiata červenými bodkami. Obete totalitného režimu má každá obec na Slovensku. Smutnú rodinnú históriu má aj Pavol Hric a aj to ho podnietilo k založeniu múzea.
„Pochádzam z roľníckej rodiny, ktorá prišla o majetok. To by možno nebolo to najhoršie, ale prišla o živobytie. Druhý dôvod bol, že keď som prišiel študovať do Bratislavy, tak som spoznal veľmi veľa vzácnych ľudí, ako som sa dodatočne dozvedel, boli vo väzení,“ priblížil Pavol Hric.
Tretím dôvodom bolo, že už v 90. rokoch až okolo roku 2000 sa hovorilo o vzniku múzea komunizmu na Slovensku. „Aj sa podpisovali nejaké petície, ja som to podpísal, ale nič sa neudialo,“ doplnil Pavol Hric.
Tak sa rozhodol, že aj keď na malom priestore, len okolo 300 štvorcových metrov, otvorí „malé múzeum s veľkou témou“.
Pozrite si celú reportáž redaktorky Lucie Čižmárikovej z relácie Slovensko v obrazoch:
Bývalá väznica v centre mesta
Druhá expozícia múzea je v centre mesta – v budove Štátnej vedeckej knižnice. V miestnostiach, kde dnes odpočívajú cenné papierové stránky, sa kedysi odohrávali najsmutnejšie ľudské príbehy.
„Je to bývalá väznica, vyšetrovacia väznica Štátnej bezpečnosti v Košiciach. Ale jej história siaha omnoho ďalej. Postavili ju v roku 1887, ešte počas Rakúsko – Uhorska ako taký komplex súdnictva a väzenstva. Volalo sa to Košická sedria,“ vysvetlil Pavol Hric.
V múzeu však mapujú skôr posledné obdobie od septembra roku 1948 do decembra 1953, keď táto budova patrila krajskému veliteľstvu Štátnej bezpečnosti. „Zachovala sa aj jedna cela. Aj keď je čiastočne upravená, vidíme, že bola chránená kovovými dvermi, mala okienko na podávanie stravy a cez ‚kukátko‘ mali dozorcovia každých päť minút sledovať, čo väzeň robí,“ priblížil.
„Keď dozorca otvoril dvere, väzeň sa mal postaviť do stredu miestnosti a zahlásiť sa číslom. Je tam vedro, ktoré sa používalo na denné potreby. Je tam lavór, kde dostali trochu vody, ktorá v miestnosti nebola. Väzni mali celý deň zasvietené, aj v noci museli spať pri svetle. A čo bolo veľmi náročné, nesmeli mať ruky pod prikrývkou. Keď to väzeň porušil, automaticky ho dozorca budil,“ povedal Hric.
Diametrálne odlišné svety vedľa seba
Väzni boli zvyčajne na samotkách, aby spolu vzájomne nemohli komunikovať, zatvorení boli v malej miestnosti celé dni, mesiace či dokonca roky. Vychádzkový dvor bol v tom období na streche budovy, ktorá stojí neďaleko hotela.
Vedľa seba sa tak ocitli dva diametrálne odlišné svety. Ktovie, ako sa hoteloví hostia cítili a vnímali život vo vedľajšej budove.
„Čo sa týka vychádzok, tak napríklad tu máme pani Greňovú, ktorá hovorila, že bola pol roka zavretá a pritom mali väzni nárok na hodinu vychádzky denne. Ona bola desať minút po pol roku a potom ani už nespomína, kedy druhýkrát,“ priblížil Pavol Hric.
Dnes je objekt bývalej väznice prestavaný. Ako vyzeral v minulosti, si vieme predstaviť vďaka digitálnej úprave.
Múzeum obetí komunizmu v Košiciach mapuje temnú minulosť našich dejín, keď sa občania z rôznych dôvodov stávali triednymi nepriateľmi vlastného štátu. Ak chcete spoznať príbehy týchto tichých hrdinov a nádej nájdenú v utrpení, stačí sa v múzeu ohlásiť.
