Tradičnou odmenou pre veľkonočných šibačov sú kraslice. Krehké škrupinky vajíčok sa na ne menia väčšinou vďaka šikovným krasličiarkam. Existujú však aj vajíčka ozdobené kovom a klincami.
V minulosti to bola skúška zručnosti kováčskych tovarišov. Dnes ide o takmer zabudnuté remeslo. Slovensko má len jediného majstra, ktorý vyrába okované vajíčka.
„Majstri kováči dávali svojim tovarišom, učňom záverečnú skúšku. Tu máš kus železa, vykuj si podkovičku, vyrob si nejaké kovové prvky a ozdob vajíčko. Keď sa ti to podarí a nepraskne, budeš hodný majstra kováča. Tá tradícia siaha do minulosti a bola zaužívaná až do roku 1920. Dokonca na niektorých krasliciach, ktoré boli ozdobované, tam dávali aj kovové dátumy,“ vysvetľuje výrobca okovaných kraslíc Miroslav Homola.
Základom každého okovaného vajíčka je podkovička. Práve pri nej sa začína tá najprecíznejšia kováčska práca. „Veľa ľudí sa ma pýta, či si ju niekde kupujem. Nie, z obyčajného klinca si ju vyrobím. Samozrejme, časovo je to náročné. Musím celý klinec pretvarovať, vykuť, navŕtať diery, vyleštiť a potom vznikne pekná podkovička,“ pokračuje Homola.
Výrobe okovaných vajíčok sa v relácii Slovensko v obrazoch venoval redaktor Michal Slanička:
Motívy z minulosti
Krehkú škrupinku zdobí majster Homola rovnakými ozdobami ako v minulosti. Keďže okované vajíčka pochádzajú z kováčskeho prostredia, nechýbajú na nich motívy náradia kováčov. Ornamenty z medi, mosadze, bronzu i obyčajného železa držia na škrupinke vďaka klinčekom. A tu sa dostávame k najväčšej záhade. Trik spočíva v tom, že vajíčko je naplnené pieskom.
„Keď som chytil do ruky krehké vajíčko naplnené pieskom a mal som urobiť prvú dieru, zistil som, že až také jednoduché to nie je. Prvé vajíčka, ktoré som vyrobil, sa mi nikdy nepodarili bez toho, že by mi vajíčko prasklo. Začiatky boli veľmi ťažké,“ spomína Homola.
„Tých klinčekov je v tom vajíčku veľmi veľa, aj 20 až 30. To vajíčko je teda mechanicky naozaj namáhané. Je však o to pevnejšie, keď sa mi podarí ten posledný klinec upevniť a upevniť celú tú ozdobu na to vajíčko. Niekedy je tak prekvapivo pevné, stiahnuté obručami, že človek je prekvapený. Dokonca sa mi stalo, že mi jedno vajíčko, keď som si pripravoval vajíčka na výstavu, spadlo zo stola na koberec a nič sa mu nestalo. Nechcel som tomu veriť,“ uvádza Homola.
Hodiny práce
Premena krehkosti na okovanú krásu si vyžaduje dlhé hodiny, až dni. Niekedy sa stane, že vajíčko praskne práve pri poslednom klinčeku a všetko sa začína odznova. „Vyrobiť takúto kraslicu je veľmi časovo náročné. Je to o trpezlivosti. Keď sa mi však podarí vyrobiť ďalšiu kraslicu, o to väčšiu radosť mám,“ hovorí výrobca.
Cesta majstra Homolu k okovaným vajíčkam nebola priamočiara. Vyštudoval strednú nábytkársku školu v Bratislave. Ako lektor dlhé roky viedol kurzy v rezbárskej dielni Ústredia ľudovej umeleckej výroby. K práci s drevom ho priviedol starý otec. Aj mnohé nástroje, ktoré má vo svojej dielni, sú spomienkou na letné mesiace strávené u dedka v dielničke.
„Bol to šikovný majster. Mal aj sústruh, hobľovačku a vyrábal veľa pekných vecí. Mal samozrejme aj kováčsku dielňu a vždy, keď zapálil oheň v kováčskej vyhni, už ako malé deti sme okolo neho pobehovali. S úžasom sme sa pozerali, čo ide dedko robiť,“ spomína Homola.
Vtedy ešte netušil, že ako rezbár sa raz vráti aj ku kováčskemu remeslu. Keď stál zoči-voči výzve od ÚĽUV-u obnoviť zaniknutú tradíciu okovaných kraslíc, okamžite ju prijal. Pustil sa do bádania a zistil, že tieto raritné vajíčka opatrujú len v dvoch múzeách, v Tekovskom v Leviciach a v Gemersko-malohontskom v Rimavskej Sobote.
Udelili mu titul
Za vyše dvadsať rokov majster Homola okul približne 150 kraslíc. V roku 2025 mu Ústredie ľudovej umeleckej výroby za jeho zručnosť udelilo titul Majster ľudovej umeleckej výroby.
„Priznám sa, ani som s tým nerátal. Aj keď to robím 24 rokov, bolo to milé prekvapenie. Dokonca ma to naštartovalo, že mám chuť vyrobiť aj okované husacie a pštrosie vajíčka. Keďže je to technika, ktorá je už takmer zabudnutá a ja som mal možnosť ju trošku zviditeľniť za tých 24 rokov, chcel by som vyrobiť zbierku,“ dodáva Homola.
Okované kraslice Miroslava Homolu sú dôkazom, že aj to zdanlivo stratené sa dá znovuobjaviť. A kým v jeho dielni bude znieť klopanie kladivka, toto remeslo bude mať svoje miesto aj v dnešnom svete. Zároveň je to výzva pre ďalších remeselníkov, aby sa nebáli nadviazať na
