Na hlavný obsah

Pani Monika sa stará o mamu. Keď požiadala o opatrovateľský príspevok, spustil sa kolotoč problémov. Akú má šancu brániť sa?

Pani Monike ani nenapadlo, že by to nemohlo vyjsť.

Pani Monika sa stará o mamu. Keď požiadala o opatrovateľský príspevok, spustil sa kolotoč problémov. Akú má šancu brániť sa?
Pani Monika s mamou. (Foto: STVR)

Keď blízky človek zo dňa na deň stratí schopnosť postarať sa sám o seba, rodina musí riešiť nielen jeho zdravotný stav, ale aj každodennú starostlivosť. Pani Monika zo Záhoria sa po mozgovej príhode svojej mamy rozhodla vziať si ju k sebe domov. Popri vlastných deťoch sa tak stará aj o mamu, ktorá potrebuje každodennú pomoc pri bežných činnostiach.

Keď požiadala o opatrovateľský príspevok, prišlo zamietavé rozhodnutie. Požiadala aj druhýkrát a spustil sa kolotoč ohľadom integrovaného posudku. Akú má rodina v takomto prípade možnosť brániť sa? Viac zisťovala redaktorka Dominika Velická.

Ešte pred Vianocami žila pani Monika bežným životom. Vychovávala dve maloleté deti, chodila do práce a navštevovala svoju mamu. Potom prišla náhla mozgová príhoda. Zo dňa na deň sa tak zmenil život obom. Jej mama stratila veľkú časť samostatnosti a potrebovala pomoc aj pri základných každodenných činnostiach.

„Mala šesťkrát po sebe, čiže šesťnásobnú. Zároveň mala tie mikrokrvácania. To spôsobilo poruchy kognitívneho myslenia, mobility a ďalších ťažkostí,“ uviedla dcéra Monika Šimonová.

„Prvotný stav bol absolútne, že nechodiaca, s vývodom. Nehovorila vôbec, nedokázala ani slovne a už vôbec nie nejakú vetu povedať,“ uviedla pani Monika.

Hospitalizácia a rehabilitácia

Po hospitalizácii nasledovali rehabilitácie. Po piatich týždňoch mamu prepustili do domáceho prostredia. Pani Monika si ju vzala k sebe.

„Aj keď to bolo veľmi zlepšené, oproti stavu, v akom som ju tam viezla, ale nedokázala vôbec samostatne fungovať,“ vysvetlila Monika. „Ona nevedela spojiť piškótu, banán, piškótu, absolútne. A ešte to poradie dodržať,“ ozrejmila dcéra.

Starostlivosť o mamu znamenala nielen pomoc pri pohybe či stravovaní. Pani Monika musela dohliadať aj na to, čo jej mama robí, pretože pre poškodenie mozgu si nedokázala vždy uvedomiť ani možné nebezpečenstvo. Rozhodla sa preto zistiť, na akú pomoc má jej mama a ona, ako opatrovateľka, nárok.

„Povedali mi aj, že existuje aj dlhodobá PN, respektíve ošetrovné, že môžem si riešiť na maminku. Čo som potom následne aj riešila. Veľa vecí mi poradili, bez nich by som nevedela, že také niečo je,“ uviedla.

Jednou z možností bol teda opatrovateľský príspevok. Aby ho mohla získať, potrebovala najskôr vypracovanie integrovaného posudku. Ten má zhodnotiť, do akej miery zdravotný stav obmedzuje samostatnosť človeka a akú pomoc potrebuje. Koncom januára preto podala žiadosť o jeho vypracovanie. Nasledovalo sociálne posudzovanie na úrade práce v Senici.

Posudzovanie pracovníčkou úradu

Pri posudzovaní sa pracovníčka úradu pýtala aj na to, ako vyzerá každodenná starostlivosť o mamu.

„Pracovníčka spisovala nejaký záznam o tom, že ako opatrujem maminku, že ako to prebieha, a tak ďalej. Tak na ten popud sme tam prišli. Ona sa pýtala nejaké otázky, nevedela som vôbec, ako to funguje, že tam niečo mám hovoriť, čo mám hovoriť, jednoducho som odpovedala podľa najlepšieho vedomia a svedomia, tak, ako to naozaj funguje,“ ozrejmila Monika.

Podľa nezávislého advokáta Milana Ficeka je zrejmé, že ak podpisujeme nejakú zápisnicu, najskôr si ju prečítame. Je podľa neho dôležité pozrieť sa, či sa v nej nenachádzajú nejaké veci, ktoré nesedia s tým, čo sme povedali. Akonáhle to zistíme, máme podľa neho právo namietať.

Výsledkom prvého posúdenia bol integrovaný posudok, ktorý mame pani Moniky priznal štvrtý stupeň odkázanosti. Jednu z dôležitých podmienok na získanie opatrovateľského príspevku tak splnila. Samotný stupeň odkázanosti však ešte automaticky neznamená priznanie príspevku. Keď pani Monika podala žiadosť, prišlo rozhodnutie, ktoré nečakala.

Zamietnutie príspevku

Pani Monika začala riešiť samotný opatrovateľský príspevok a ani jej nenapadlo, že by to nemohlo vyjsť. Jednoducho to neriešila. „Naozaj, človek o tom nevie. Očakáva, že na úrade bude mať všetky informácie, že mu ich podajú a že bude vedieť, ako to funguje,“ ozrejmila. To sa však nestalo. Prišiel jej list s tým, že príspevok jej zamietajú z toho dôvodu, že sa starajú dve osoby, nie jedna.

V rozhodnutí úrad ako dôvod zamietnutia uviedol, že do starostlivosti o mamu sa zapája aj jej manžel, teda Monikin nevlastný otec. Ten sa k rodine vracia z práce počas víkendov. Pani Monika sa proti rozhodnutiu odvolala.

„Takisto to prišlo zmietnuté, aj z úradu, aj z ústredia práce. Lebo pani, ktorá to mala na starosti, mi povedala, že oni jednotlivo vyberajú len niektoré prípady, ktoré posudzujú opätovne. Inak sa riadia, čo im bolo zaslané,“ povedala Monika.

„Zákon je nastavený tak, že akonáhle je tam aj opatrovateľská služba do štyridsiatich hodín mesačne, aj v tomto prípade máte nárok na príspevok,“ uviedol advokát Ficek. Dodal, že popri zákone už akceptujú aj to, že o danú osobu sa môže starať aj niekto iný, než iba ten opatrovník.

Samotná skutočnosť, že sa na pomoci odkázanému človeku podieľa aj niekto ďalší, nemusí automaticky znamenať stratu nároku na príspevok.

Opätovná žiadosť

V júni sa pani Monika rozhodla požiadať o príspevok znova. Dúfala, že tentoraz bude zdravotný stav jej mamy posúdený presne a bez nejasností. Opäť nasledovalo sociálne šetrenie a vypracovanie záznamu. Tentoraz však podľa nej nastal ďalší problém. Do dokumentácie sa dostala informácia o tom, čo jej mama robievala ešte pred ochorením.

Ako uviedla pani Monika, pracovníčka úradu si zapísala všetky potrebné veci. Jej mamy sa pýtala, čo rada robila, keď bola ešte zdravá. Monikina mama jej odpovedala jednoduchými vetami, že rada kosila. A to bola veľmi dôležitá informácia, ktorá v celom prípade zavážila. „Táto informácia bola zapísaná, že opatrovaná rada kosí trávu na svojom dome,“ uviedla dcéra Monika.

„Predložené nálezy hodnotí jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, dôraz kladie na vyjadrenia objektivizované štandardnými vyšetrovacími metódami. Posudkový lekár úradu nehodnotí iba prítomnosť duševnej či telesnej poruchy, ale to, ako táto porucha obmedzuje schopnosť posudzovanej osoby fungovať. Základom posudzovania je rozhovor a pozorovanie. Posudzovaná osoba má právo dopĺňať dôležité informácie v ktorejkoľvek fáze procesu,“ uviedla v stanovisku Marianna Šebová z Tlačového a komunikačného oddelenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Podľa pani Moniky si jej mama nedokáže urobiť nič. „Nedokáže si navariť, nedokáže premýšľať o tom, čo na nákup vôbec potrebuje, nie to ešte si ho ísť nakúpiť. To nepripadá do úvahy,“ vysvetlila. „Chytí aj horúci hrniec, drží a nepustí ho, lebo si to neuvedomí,“ dodala.

„Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny je povinný dôkladne a individuálne posúdiť zdravotný stav človeka a jeho funkčné dôsledky na každodenný život. Má sa najmä zohľadniť nielen to, čo je v lekárskych nálezoch, ale aj zistenia zo sociálneho posúdenia. Napríklad, osobitne treba venovať pozornosť tomu, že ak aj človek vie robiť samostatne svoje úkony, činnosti, ale nie je ich schopný robiť samostatne a bezpečne,“ ozrejmil verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.

Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská uviedla, že: „Pri posudzovaní nestačí posúdiť len to, že či ten človek dokáže v danej chvíli alebo za priaznivých okolností vykonávať činnosti, na ktoré je za iných okolností odkázaný“.

Dodala, že je potrebné vždy preskúmať situáciu, či daný človek dokáže realizovať jednotlivé úkony samostatne, trvale alebo k tomu potrebuje nejakú pomoc, asistenciu či kontrolu.

Nové rozhodnutie nestačilo

O niekoľko týždňov prišlo nové rozhodnutie. Tentoraz úrad určil mame pani Moniky tretí stupeň odkázanosti. Ten však na priznanie opatrovateľského príspevku nestačí. Pani Monika sa začala podrobne zaoberať dokumentáciou. V nej našla rozpory, ktoré podľa nej nezodpovedajú skutočnému zdravotnému stavu jej mamy.

Ako uviedla pani Monika, zo sociálneho šetrenia vyplynulo, že v jednom bode si nie je schopná nakrájať a pripraviť jedlo, v ďalšom bode nie je schopná používať bežné domáce spotrebiče, ale zase ďalší bod uvádza, že si už dokáže pripraviť teplé jedlo.

„Na konci sociálneho šetrenia je, že koľko dní v mesiaci nie je schopná tá ťažko zdravotne postihnutá osoba vykonávať všetky tieto činnosti. Je tam, že 31 alebo 30 sa dáva. V konečnom dôsledku nie je schopná vykonávať nič, ale v priebehu vie asi čokoľvek,“ zhodnotila dcéra Monika.

Verejný ochranca práv Dobrovodský vysvetlil, že osobná návšteva zamestnancov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny SR je legitímna. “Oni majú posúdiť vhodnosť príslušného druhu kompenzácie ťažko zdravotného postihnutia, aby si spravili obraz na mieste, v akej situácii odkázaná osoba je a čo potrebuje,“ ozrejmil Dobrovodský. „Je to dôležitý úkon a je potrebné, aby sa dostali do domácnosti, aby im bola poskytnutá súčinnosť a aby mohli získať všetky potrebné informácie pre rozhodnutie,“ dodal.

Skúmanie námietok

Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím sa zaoberala aj námietkami pani Moniky. Podľa Zuzany Stavrovskej sa v tomto prípade ukázal problém už pri samotnom sociálnom posudzovaní.

„Podstatná časť námietok v tomto prípade potvrdzovala, že sociálna pracovníčka pri vypracovávaní posudku spochybňovala to, že aká je strata funkčnosti a schopnosti pohybu mamičky podávateľky v domnení toho, že rehabilitácia jej pomohla až takým spôsobom, že nie je potrebné ju hodnotiť ako osobu so zdravotným postihnutím,“ uviedla Stavrovská.

Problémom podľa nej je, že lekár tento názor prevzal a následne pracoval s týmto výsledkom, že mama pani Moniky je po rehabilitácii funkčne pohyblivá.

„Jedným z dôkazov toho, že v odôvodnení integrovaného posudku sú chyby, je napríklad jedna veta, v ktorej sa hovorí, že pani sa môže pohybovať bez kompenzačných pomôcok, ale v byte sa potrebuje pridržiavať a vonku, vo vonkajšom prostredí, používa chodúľku alebo mechanický vozík. Že zjavne v jednej vete sú takéto rozpory, ktoré tým pádom celý posudok deformujú,“ skonštatovala komisárka Stavrovská.

Nárast nedôvery

Pani Monika opäť podala odvolanie na Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. „Ústredie môže v rámci odvolacieho konania rozhodnutie úradu zrušiť a vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie, pričom uloží úradu povinnosť odstrániť chyby v konaní,“ uviedla Šebová z tlačového a komunikačného oddelenia ústredia práce.

„V tomto prípade zároveň vidíme jasné známky toho, že nedôvera medzi úradom práce a podávateľkou, ktorá sa o svoju matku stará, neustále narastala, prehlbovala sa,“ zhodnotila komisárka Stavrovská.

Úrad má podľa komisárky zodpovednosť za správne zhodnotenie všetkých podkladov. „Nepovažujem za dostatočné povedať rodine, že môže podať odvolanie alebo žalobu na súd. Tu je veľmi dôležité upozorniť na to, že správne vyhodnotenie danej situácie, všetkých relevantných dokladov je na úlohe úradu práce. A nie je možné prenášať aktivitu a zodpovednosť na občana. Nie je to vôbec vhodné, a takto by správne konanie nemalo fungovať,“ zhodnotila Stavrovská.

„Akonáhle je už rozhodnuté v odvolacom konaní, potom je ďalší stupienok súd,“ vysvetlil Ficek.

„Účastníčka konania môže dané konanie napadnúť na súde. V lehote dvoch mesiacov od doručenia druhostupňového zamietaného rozhodnutia môže podať žalobu na správnom súde. Dané konanie je oslobodené od súdneho poplatku, nie je potrebné mať ani advokáta, v tomto prípade stačí napísať žalobu neformálne, keďže súd si potom vyžiada všetky podklady od žalovaného úradu. Súd ako taký neprizná ako taký opatrovateľský príspevok, ale môže zrušiť rozhodnutie ako nezákonné a vysloví právny názor príslušnému úradu práce,“ vysvetlil verejný ochranca práv Dobrovodský.

Pre rodinu pani Moniky však každé ďalšie rozhodovanie znamená ďalší čas bez finančnej podpory, o ktorú žiada. Starostlivosť o mamu sa pritom nezastaví ani vtedy, keď sa na úradoch čaká na ďalší posudok či rozhodnutie.

„V aktuálnom stave konania, kedy prebieha odvolacie konanie, nie je rolou komisára povedať, že či pani nárok patrí alebo nie, ale jednoznačne vieme vyhodnotiť a potvrdiť, že jej práva boli porušené konaním úradu práce,“ zhodnotila komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská.

Dodala, že ak sa k človeku pomoc dostane neskoro, po mesiacoch, či rokoch, neznamená to, že je tá pomoc účinná. Je to práve naopak, ak pomoc prichádza neskoro, tak neskorá pomoc nie je pomoc.

Moje odložené články

    Viac

    Najčítanejšie

    Nové v rubrike Slovensko