Hokejisti Dukly Trenčín vstúpili do nového ligového ročníka už bez svojej dlhoročnej stálice v zadných radoch. Vo veku 45 rokov sa po úctyhodných 27 profesionálnych sezónach rozhodol ukončiť kariéru Tomáš Starosta.
Odchovanec trenčianskej hokejovej školy, ktorý obliekal dres spod hradu Matúša Čáka posledných desať sezón v rade, sa symbolickým posledným striedaním rozlúči s fanúšikmi v sobotu 17. októbra.
Zároveň pod strechu trenčianskeho zimného štadióna vyvesia zástavu s jeho podobizňou a klub ho uvedie do Siene slávy. „Som rád, že Dukla vôbec takúto udalosť zorganizovala. Je pre mňa česť ocitnúť sa v spoločnosti legiend trenčianskeho hokeja. Som na to hrdý a ďakujem, že mi umožnili ukončiť kariéru v takomto veku doma. Pocity sú silné, ale teraz si to možno až tak neuvedomujem. Celé to príde až v sobotu na ľade, keď sa to stane skutočnosťou,“ uviedol pre spravodajský web STVR Starosta, ktorý odohral za Duklu celkovo 16 sezón.
V zápase dvanásteho kola proti Žiline nastúpi na prvých devätnásť sekúnd duelu – symbolicky podľa čísla 19, s ktorým za Duklu nastupoval: „Bude to skôr radostný moment. Samozrejme, nebolo jednoduché si po toľkých rokoch povedať, že končím, ale chcem si rozlúčku spolu s fanúšikmi hlavne užiť a poďakovať im za celé moje pôsobenie a ich podporu v Dukle. Nevylučujem však, že prídu aj emócie a nejaká tá slza vybehne. Záverečné striedanie si chcem s určitosťou užiť.“
Spoluhráči mu neverili
Starosta oznámil ukončenie kariéry už počas letných mesiacov, konečný verdikt však padol už skôr. „Vôbec toto rozhodnutie neľutujem. Každého to raz čaká a už som cítil, že prišiel čas rozlúčiť sa s hokejom. Chalani počas sezóny neverili, že to fakt tak bude, pretože o konci som rozprával už počas predchádzajúcich piatich sezón. Tentoraz som bol už pevne rozhodnutý a cítil, že stačilo,“ vrátil sa späť v čase do obdobia, keď v ňom dozrelo definitívne rozhodnutie.
Koniec dlhej kariéry si však predstavoval o čosi inak, keďže Trenčín musel v predchádzajúcom ročníku zachraňovať Tipsport ligovú príslušnosť až v baráži. „Chcel som sa rozlúčiť nejakým úspechom, ale bohužiaľ, hrali sme baráž. Vždy som sa počas kariéry snažil urobiť maximum v každom zápase, no spadli sme do toho. Boli sme radi, že sa nám to napokon podarilo zachrániť,“ priznal otvorene.
Odohrať viac ako štvrťstoročie na profesionálnej úrovni by však nebolo možné bez podpory najbližšieho okolia. „Pri hokeji ma držali spoluhráči, fanúšikovia, rodina a vedenie klubu. Samozrejme, rozhodnutie bolo vždy na mne a klube, v ktorom chceli, aby som pokračoval. Stále som cítil, že mužstvu môžem niečo dať. Všetko má však svoj začiatok a koniec a ten môj prišiel teraz,“ skonštatoval strieborný medailista z MS 2012.
Za desaťročie v Dukle si vytvoril množstvo spomienok, no jeden ročník uňho rezonuje najsilnejšie. „Prvé, čo sa mi vybaví, je asi druhé miesto zo sezóny 2017/2018, keď sme prehrali s Banskou Bystricou až vo finále. Nie je to však len o umiestnení. V kabíne sme mali pohodu a množstvo srandy,“ vyzdvihol význam kolektívu.
Počas takmer troch dekád na ľade mohol z prvej ruky sledovať, ako výrazne sa hokej posunul a zmenil. „Hokej je dnes rýchlejší a jednoduchší. Viac sa nahadzujú puky. Pred 27 rokmi sa až toľko nekorčuľovalo, ale puk sa držal viac na hokejke, človek sa s ním viac hral. Dnes je to viac strojové – idete 60 minút krátke striedania vo vysokom tempe,“ porovnal.
Nová športová záľuba
Po rokoch prísneho zápasového a tréningového režimu si Starosta musel zvyknúť na úplne nový životný rytmus. „Teraz človek ráno vstane a zistí, že na štadión nejde. Našiel som si novú záľubu v podobe cyklistiky, ktorá ma veľmi baví. Dva až trikrát do týždňa si nájdem čas. Cez leto som sa namiesto tréningov na ľade venoval bicyklovaniu. Nesekol som teda so všetkým, stále si rád zašportujem. Samotný hokej mi až tak nechýba, skôr tá kabína a každodenné „podpichovačky“ s chalanmi,“ povedal.
Na dvoch kolesách pritom nezostal len pri rekreačných jazdách. „Záleží od počasia a partie. Týždenne najazdím okolo 250 až 300 kilometrov. V sobotu a v nedeľu sa zídeme partia šiestich či siedmich chalanov a dáme si aj dlhšiu etapu. Mesačne najazdím dokopy okolo tisíc kilometrov,“ priblížil.
Hoci drinu v podobe letnej prípravy už absolvovať nemusel, na korčule a hokejku nezanevrel. „Samozrejme, že som bol aj na ľade s partiou a deťmi. Chcem pokračovať a aspoň raz za týždeň sa s partiou vypotiť, nech mi potom lepšie chutí pivo,“ dodal s úsmevom.
Je však veľmi pravdepodobné, že cestu na ľad si nájde pravidelnejšie. Už počas leta totiž nevylúčil, že by v štruktúrach trenčianskeho klubu mohol pokračovať aj po skončení aktívnej kariéry.
„Momentálne ma čaká rozlúčkový zápas a potom sa uvidí. Chystám sa spraviť si trénerskú D-licenciu. Nehovoril by som však hneď o smerovaní k trénovaniu, chcel by som skôr odovzdávať skúsenosti malým deťom. Funkcionárske pozície ma vôbec nelákajú,“ naznačil svoje ďalšie kroky a na záver s pokorou doplnil: „To, že som mal nejakú kariéru, ešte neznamená, že zo mňa bude dobrý tréner. Možno po roku skončím. Sám sa nechám prekvapiť, ako to dopadne.“
