Už od detstva rád pracoval s drevom. Hoci sa napokon stal strojárom, po vážnom zranení a odchode na invalidný dôchodok sa k svojej dávnej záľube vrátil. Práve vtedy objavil aj čaro starého tradičného remesla.
„Kto sa chytí remesla a chce, tak si myslím, že nikto nie je taký ľavý, aby nedokázal vyrobiť koryto. Lebo kedysi naši starí otcovia museli vedieť vyrobiť všetko,“ myslí si korytár Milan Karľa.
Pána Karľu sme navštívili v jeho dielni, kde vybudoval aj malé múzeum o histórii korytárstva. Toto remeslo sa u nás najvýznamnejšie rozvinulo na konci 19. storočia, keď na naše územie prišli rumunskí rómski korytári z Podkarpatskej Rusi. Menšie drevené nádoby si gazdovia majstrovali sami a hojne používali.
„Oni v tom solili slaninu, miesili cesto, jaternice sa v tom miešali, zrno v tom odkladali. Mojej mame som vravel, lebo sme mali koryto doma, robila tiež, ako na Vianoce, na sviatky koláče piekla veci, tak jej vravím: ‚Vymeň koryto, veď ho máš od červotoča.‘ Ona vraví: ‚Nie, to je v poriadku, ja keď spravím cesto, tie dierky sa upchajú.‘“ povedal korytár.
Výroba korýt
Na výrobu drevených korýt sa používajú mäkké druhy, ideálne topoľ alebo vŕba. Drevo musí byť surové. Treba s ním pracovať čo najskôr, aby nemalo čas prasknúť. Milan Karľa berie do rúk korytársku sekerku už dvanásť rokov, remeslo sa učil sám.
„Keď som vyrábal koryto, stále mi na kraji prasklo. Veľa zlomených driev, veľa prasknutých korýt, nepekné, hrboľaté, ale ja sa nevzdávam ľahko. Mňa to viedlo ďalej, raz to musí vyjsť, keď to oni dokážu, aj ja to dokážem,“ vysvetlil pán Milan.
„Potom som stretol jedného starého korytára a vraví, že robíš to zle, to ti praskne, musíš si nechať prídavok. Tak potom som urobil, nechal som si päťcentimetrový prídavok na kraji, tu som spravil ušká a prestalo praskať. Asi tri roky to trvalo, pokiaľ som urobil také koryto, s ktorým som bol ja ako strojár spokojný,“ uviedol Karľa.
Tradícia rezbárskych plenérov
„Pri koryte je dobre, človek si odpočinie, lebo je to taká psychohygiena. Keď si sadnem k drevu, stáva sa niekedy aj večer o jedenástej, že manželka príde za mnou, zabúcha na dielňu a povie: ‚Ty dnes nejdeš spať?‘ Úplne zabudnem na čas, na všetko, sústredím sa na to, čo vyrábam a vychádzam von úplne čerstvý, odpočinutý a spokojný,“ opísal korytár.
Svojou pozitívnou energiou „nakazil“ pán Karľa aj iných remeselníkov, rád sa s nimi podelí o skúsenosti a teší sa z každého stretnutia. S manželkou sa rozhodli, že založia tradíciu rezbárskych plenérov. Inšpiroval ich velikánsky zrezaný topoľ na kraji obce.
„S manželkou sme povedali, že také krásne drevo, mohli by sme z neho niečo vyrobiť, tak sme išli za starostom, že čo chce s tým drevom. On povedal, že na štiepku a ja mu vravím: ‚To bude škoda. Však tu na obci nič také nie je, spravme sochu.‘ On vraví: ‚Urobíš sochu, drevo si môžeš zobrať,‘“ povedal.
„Drevo sme presťahovali k nám. Začiatkom leta minulého roku sme s manželkou zorganizovali rezbársky plenér. Prišli rezbári s motorovými pílami a vyrezali krásne sochy, ktoré máme na pamiatku. Jedna socha je sova a je to kvôli tomu, lebo Osadňanov prezývajú sovy. Nedozvedel som sa, prečo ich volajú sovy, ale myslel som si , že sú asi múdri ako sovy. Druhá socha je skoro tri metre vysoké koryto,“ dodal Milan Karľa.
Aj tento rok lietali po dvore u Karľovcov triesky a piliny, rezbári predvádzali svoj kumšt s pílou aj dlátom. A podľa toho, ako im išla práca od ruky, je jasné, že s týmto drevom sa rozhodne kúriť nebude.
